15.05.2016 21:51


Všetkým je jedno, čo s utečencami bude, tvrdí zakladateľka organizácie Pomáháme lidem na úteku

Autor: Katarína Halásová | Kurz: Stisk | Kategorie: Zpravodajství

Zuzana Lenhartová je študentka Masarykovej univerzity. Minulú jeseň založila organizáciu Pomáháme lidem na útěku. Skupina dobrovoľníkov je známa v médiách ako „Czech team“. Na jar tohto roku strávila viac ako tri týždne na grécko-macedónskej hranici v utečeneckom tábore, kde robila dobrovoľníčku. V rozhovore hovorí o skúsenostiach z táborov, o najhoršom zážitku aj o vlastnom postoji ku utečeneckej kríze. „Najhoršia bola beznádej,“ tvrdí.

Audio

    Zuzana Lenhartová o tom, prečo by ľudia mali pomáhať utečencom.
         
    Autor: Katarína Halásová

Zuzana Lenhartová založila organizáciu Pomáháme lidem na útěku a odišla robiť dobrovoľníčku do Idomeni. Autor: Daniel Szabó

Pomáháme lidem na útěku je organizácia, ktorú založila Zuzana Lenhartová, spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí chceli pomôcť utečencom. Na jar tohto roku bola viac ako tri týždne v utečeneckom tábore v Idomeni na grécko-macedónskej hranici. „Je to také stanové mestečko. Akurát s tým rozdielom, že tí ľudia sú tam tri mesiace,“ vyjadrila sa Lenhartová.

Minulý rok na jar ste založila organizáciu Pomáháme lidem na útěku. Čo je náplňou Vašej organizácie? 

Pomáháme lidem na útěku je organizácia, ktorá vznikla na základe dobrovoľníckej iniciatívy na prelome augusta a septembra v roku 2015. Ja a ďalší ľudia sme začali vycestovávať pomáhať utečencom a organizovať ďalších ľudí, ktorý chceli vycestovať. Organizovala som zbierku v Kine Scala pre Pomáháme lidem na útěku. Veci sa potom odvážali utečencov do Maďarska a postupne do Srbska. Z tej koordinácie dobrovoľníkov a informovania o aktualitách sa postupne vytvoril team asi pätnástich ľudí a založili sme oficiálnu organizáciu. Czech team, ako nás označujú v médiách, to sme my. Šlo s nami asi 3500 ľudí. Organizovali sme českých dobrovoľníkov, ktorý vychádzali za celú dobu pomáhať utečencom. Okrem toho sa snažíme tú tému komunikovať v českých médiách a pre verejnosť, dodávať aktuálne overené informácie. Snažíme sa ukazovať skutočný obrázok a nielen ten mediálny, ktorý vyvolával nenávisť.

V akých táboroch ste bola?

Na macedónsko-gréckej hranici v Idomeni som bola dva krát, v marci a na začiatku apríla 2016, dokopy cez tri týždne. Predtým som bola na maďarsko-srbskej hranici v Röszke. V Idomeni som bola tam, kde je provizórny utečenecký tábor vedený dobrovoľníkmi a neziskovkami. Nie je to vedené štátom, ani podporované európskou úniou. Zo začiatku tam bolo pätnásťtisíc ľudí, teraz sa to postupne vyprázdňuje, je ich tam odhadom asi desaťtisíc. Títo ľudia by bez dobrovoľníkov a neziskoviek nemali zabezpečené jedlo, pitie ani ubytovanie. Postupne sa ľudia presúvajú do armádnych táborov, ktoré buduje grécka vláda. Po uzavretí hraníc sa v Grécku zaseklo asi 50 tisíc ľudí.  Nebolo v gréckych silách rýchlo týchto ľudí ubytovať a postarať sa o nich.  Z toho dôvodu vznikol provizórny pätnásťtisícový tábor na hranici a bolo tam treba pomáhať. Naša organizácia tam pomáha, fungujeme tam od marca a zaisťujeme centrálny sklad materiálnej pomoci. Väčšina zbierok z celej Európy prichádza do nášho skladu a z tadiaľ sú distribuované do Idomeni prípadne do armádnych táborov. 

Čo ste tam robili?

Český dobrovoľníci sa venujú skladu, distribúcii a pripájajú sa ku ďalším dobrovoľníckym teamom, ktoré tam napríklad varia alebo rozdávajú jedlo. Pomáhala som rozdávať veci, ktoré chýbali v kempe. Napríklad som rozdávala ponožky, dámske potreby a podobne (so smiechom). Konkrétne veci, ktoré dlhodobo chýbajú, napríklad sme zistili že deti nemajú ponožky.

Aká je tam situácia?

Všetko, čo tam majú, im tam dodávajú dobrovoľníci a neziskové organizácie, napríklad Lékaři bez hraníc. Je to ako keby ste boli na festivale, ale boli ste nútení tam byť tri mesiace a boli ste odkázaní na ostatných. Nemáte možnosť sa ubytovať inde ako v stane, ktorý vám musí niekto dať. Je to na poli, kde neustále prší, alebo je veľmi teplo, alebo fúka vietor a stany odlietajú. Je to úplne nevhodné miesto pre ľudí aby tam trávili mesiace.

Sú tam hygienické zariadenia?

To sa postupne buduje. Niečo tam doviezli Lékaři bez hraníc. Oproti iným miestam, kde dobrovoľníci pracovali, tak je tam prvý krát aj tečúca voda. Sú tam aj nejaké záchody, toi-toiky. Stále je to lepšie, ako keď som bola v Röszke v Maďarsku. To bolo na poli, tam nebolo vôbec nič. Ľudia tam boli nútení chodiť do kukuričného poľa vedľa. Predstavte si, že tam denne prejde tisícpäťsto až dvetisíc ľudí. A vy tam prídete po týždni tak sa do toho poľa nechcete ani nahliadnuť, nie tam ísť na záchod. Čistené toi-toiky oproti tomu majú trošíčku väčší pôvab.

Aký bol Vás najhorší zážitok?

Z Idomeni nemám také strašidelné zážitky, ako som mala z Röszke. Tam boli ľudia už dva mesiace, bolo o nich základne postarané. Najhoršia tam bola beznádej. Ľudia prišli a dúfali, že sa hranica otvorí, a oni budú mať možnosť ísť ďalej a po nejakej dobe žiť normálny život. Keď som tam bola ja, tak hranica už bola dva mesiace uzavretá. Im dochádzalo, že sa to neotvorí, a že sú zaseknutí na poli bez možnosti čokoľvek urobiť a akokoľvek to ovplyvniť. Najhoršia bolo, ako sa pýtali, čo máme teraz robiť, čo s nami bude? Človek im nebol schopný nič povedať. A ešte to, že všetkým je tak celkom jedno, čo s nimi bude. Ten pocit bol pre mňa najhorší.

A najlepší zážitok?

Najlepšia asi bola prechádzka s jedným utečencom, s ktorým som sa tam spriatelila. Keď som odchádzala tak sme si posledný deň vyrazili z kempu preč na vychádzku do kopcov v okolí. Boli sme ako normálni ľudia keď idú na výlet. Život v kempe je strašne divný. Je to také čakanie, ale čakanie na normálny život tam trvá hrozne dlho. Ľudia tam sedia a nemajú ako sa zabaviť, nemôžu pracovať. Nemôžu robiť nič ako v normálnom živote. Toto bol pre mňa taký veľmi pekný zážitok. A pekná mi prišla aj ženská súdržnosť a pohostinnosť ľudí. Keď som rozdávala ponožky alebo tak, tak ma pozvali ku sebe do stanu a pohostili ma čím mali. Rozprávali sme si vždy napríklad hodinku s rodinou, ako sa majú, čo sa deje, ja som im hovorila aké sú možnosti, čo sa bude diať.

Akí sú tam utečenci?

Tí ľudia, aj keď sú v núdzi stále nestrácajú zmysel pre humor. A tiež sa podelili o džús alebo vodu. To bolo veľmi milé. Rýchlo ma prijali a bavili sme sa. Hlavne ženy nás hneď pozvali. Tá solidarita a spriaznenosť, ktorá je medzi dobrovoľníkmi a utečencami a mi páčila. Napríklad ak ste smädní, tak utečenci o vás postarajú.

Prečo ste vycestovala do táborov?

Prvý krát som tam bola, keď som zakladala organizáciu. Začala som tam chodiť minulú jeseň, lebo mám pocit, že je to potrebné. Minulý september to tam nerobil nikto, zaspali aj veľké humanitárne organizácie, o štátoch ani nehovoriac. Stálo to čisto na pomoci od obyčajných ľudí. Teraz vediem organizáciu trištvrte roka a mám nejaké skúsenosti. Tým, že sme zakladali novú misiu v Idomeni, tak som tam chcela byť od začiatku a dohodnúť to s terénnymi koordinátormi a so všetkými, aby to fungovalo. V princípe mám pocit, že je potrebné tým ľuďom pomáhať, pretože sú v núdzi. Nielen cez organizáciu, ale občas tam idem a osobne sa zapojím.

 

Zuzana Lenhartová je dvadsaťosemročná študentka doktorandského odboru Speciální pedagogika na Masarykovej Univerzite v Brne. Vyštudovala už mediální studia a žurnalistiku, psychologii, sociologii a sociální antropologii. Na jeseň minulý rok založila organizáciu Pomáháme lidem na útěku, s ktorou vycestovala do utečeneckého táboru v Idomeni. 

Klíčová slova: utečenecká kríza, Zuzana Lenhartová, Idomeni

Fotogalerie

Hodnocení příspěvku

1 | 2 | 3 | 4 | 5 (1 - nejhorší, 5 - nejlepší)

Vkladání nových komentářů skončilo.